Po rokoch sa konečne naskytla príležitosť sa tam vybrať. Segrin chalan mal nové klimatizované autíčko a maminka rozmar potešiť detičky a vnúčikov. Ostatné bola hračka. Stačilo mi dotazovať sa či sme nič nezabudli a nezavadzať. Sestra je šikovné a pedantné dievča. Hravo to zvládla. Cesta naplánovaná. Na štvrtok okolo deviatej so zastávkou v Šali. „Organizátori“ nás mali prísť vyzdvihnúť. Trepať sa do Blavy s vecami a hlavne deťmi bolo skutočne nad moje sily. Základ je predsa ísť na dovolenku oddýchnutí. Sedeli sme pred telkou a čučali na výbornú nemeckú komédiu o dobrodružnej ceste do Turecka so strýkom v kufri. Aj sme sa obávali, že ju nedopozeráme, ale šťastena stála pri nás...mlaďasi dostali defekt a tak sa dali do obehávania pneuservisov s nočnou službou. Kým dorazili bolo asi pol jedenástej a po filme. Napratali sme sa všetci do auta, povinne sa pripútali a vydali sa na cestu. Po zastávke na benzínke sme dorazili na colnicu a vychystali doklady. Fešák prišiel a pekne o ne požiadal. No nedajte. Začal si prezerať štôsik a zrazu otázka:
„Slečna Čižmáriková?“
Segra sa predklonila a vysvetľovala:
„Som to ja ...viem, mám trochu iné vlasy a som staršia, ale som to ja...“ hádzala po ňom blikajúce pohľady.
„Nie, nie to ...vy máte neplatný pas.“
Všetci sme predpokladali, že žartuje. Myslím, že vrátane nej.
„Je platný. Do júna 2005!“
„Nie, 2004.“ dovolil si oponovať. Ale ona sa len tak nedala. „Nie, 2005.“
„Mám vám ho ukázať?“ opáčil a strčil jej ho pod nos.
Tak ten výraz jej tváre by som dopriala vidieť každému.
Chlapík bol ochotný. Spýtal sa, kam ideme a hneď zareagoval, že do Chorvátska nám stačia občianky. Vraj sú milí .. chcú do EÚ a turisti ich živia.
Otočili sme auto a na jeho radu sme vyštartovali späť do Blavy pre občaňák. On odkráčal do búdky na kávu. Musím uznať, že mimoriadne predvídavo. Jednoducho to nebol ten pes.
Prečo to vravím? Keď sa ségra ani po desiatich minutách nášho prešľapovania na mieste nevracala, bolo mi jasné, že jej neplatí ani občiansky. Nakoniec sa tomu rozhodla čeliť a prišla sa priznať. Ponuku ísť bez nej som okamžite zamietla. Dvoch synov a jedného chlapa bez jej podpory a humorných smečov by som nijako neprežila. Šli sme opáčiť hranice.
Slovenský colník kávičkoval. Či povedal Rakušákovi aby sa nedíval pozorne alebo to bola náhoda sa už asi nedozviem, ale budem si myslieť, že to zariadil /mám rada milých ľudí/ a my sme sa v pohode dostali cez hranice. Niekoľko kilometrov pre slovinskými hranicami sme začali /samozrejme s humorom/ riešiť ako sa má kto tváriť a prekvapovať keby bol niekto pozorný a čítal dátumy a či colníkovi ponúkneme neplatný pas, alebo radšej neplatný občiansky ..no nebudem to naťahovať ... k moru sme sa dostali a prežili pri ňom skvelé štyri dni. Cesta naspäť už ani zďaleka nemala tie grády. Šlo sa predsa domov a ja nikomu nevravím aká je moja segra super. Takže ... kto by si ju chcel nechať? S malou zastávkou v Slovinsku, kde jej dali nejaký tajný lístok /možno na ňom bolo, nech tú chuderku už netrápia, že sa už naospravedlňovala dosť/ sme sa šťastne dostali domov. To že sme prepásli odbočku na Blavu z rakúskej diaľnice ani nebudem riešiť J.
O rok nato som už znovu závidela ostatným cesty a more. Segra s chalanom sa chystali do Čiernej Hory a farbistými opisovačkami teda nešetrila. Tešila som sa na fotky, ale predbehla ich sms-ka:
„Do Čiernej Hory nás nepustili. Frajer má neplatný pas.“
Pohľad zo strany postihnutého zverejnila sestra http://cizmarikova.blog.sme.sk/c/58244/Chorvatska-odysea.html
