Roberto Pazzi: Konkláve

Autor: Milena Veresová | 30.5.2012 o 19:00 | (upravené 31.5.2012 o 19:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  252x

Keď umrie pápež, je čas na dôstojnú rozlúčku a tajuplnú voľbu nového. Pre svet nastáva obdobie očakávania, pre kardinálov je to "hra za oponou, vedená s celým výstrojom tlakov a porážok, víťazstiev a kompromisov, až kým sa svetu nepredstaví biela postava, na ktorú možno klásť požiadavky ako na otca, prostredníka medzi Bohom a človekom, bez ktorého sa ešte obrovská väčšina ľudstva nevie zaobísť." Týmito slovami opísal konkláve Roberto Pazzi vo svojej knihe o voľbe nového pápeža. Ponúka nám jednu z imaginárnych možností ako to môže vyzerať za múrmi Vatikánu, poznačenú magickým realizmom. Fantazijné prvky však dielu neuberajú nič z autenticity vnútorného života kardinálov a suity ľudí okolo.

Osoba pápeža prestavuje pre veriacich spojenie medzi božským a ľudským. Aj preto je voľba nového Petra mimoriadne dôležitá pre ďalšie fungovanie cirkvi. Skala musí byť pevná a v osobe pápeža sa musí stretávať dôveryhodnosť s akceptovateľnosťou, láskavosť s neústupčivosťou a dogmatizmus s prispôsobiteľnosťou. Mal by si vedieť získať lásku i rešpekt širokého spektra katolíkov i nekatolíkov a nesmie stratiť kontakt so svetom dobra. Nájsť takého v zhromaždení kardinálov a dohodnúť sa na jednom mene nie je jednoduché a vstupných prvkov je neuveriteľné množstvo. Román Konkláve ponúka pohľad na mnohé z nich a zároveň zobrazuje vo zvýraznenej forme nevyhnutnosť neustáleho boja medzi dobrom a zlom. Božie vnuknutie, ktoré má ovplyvniť kardinálov aby nepochybili, je očakávané a žiadúce.

Autor sa nevyhýba aspektu ľudskosti, ktorú v sebe majú nepochybne aj predstavitelia cirkvi a ktorá sa tak často stáva terčom kritiky. Časy, keď postavenie cirkvi samo eliminovalo kritiku jej predstaviteľov a informácie sa šírili iba pomaly a potichu, sú preč a inkvizícia už dávno nie je strašiakom. Dnes je už iba omylom, tak ako mnohé iné ľudské zlyhania zahalené sutanou. Čo kedysi bolo dôvodom pútí a odriekania si dnes môžeme pozrieť v televízii ako divadelné predstavenie. Navoňané a príťažlivé, avšak už bez všeobecného puncu životnej dôležitosti.
A tak môžeme v románe sledovať, ako sa kardináli skrývajú za banálne výhovorky ako deti, alebo vyjednávajú ako politici. Trpia chorobami, morí ich odlúčenosť a iba ťažko sa vyrovnávajú s ranami zla, s ktorými sa musia vysporiadať sami, bez božieho zásahu - iba preto, aby dospeli ku správnemu rozhodnutiu. Nevyhneme sa ani zmienkam o sexualite a jej úchylkach či pocitom dôležitosti a nenahraditeľnosti, ktoré tak často sprevádzajú funkcie a pečiatky.
Neviem, či majú zdôrazniť človečenstvo vo všetkým podobách, ktoré je mnohokrát tak ľahko ospravedlniteľné - napokon, stačí si len predstaviť, že my sami sme iba ľudia, alebo sa jedná iba o zdôraznenie toho, že i kardináli po odchode do sakristie odkladajú masku vševedúcnosti, ktorú ešte i dnes tak často nájdeme v kostoloch a spovedelniciach. V každom prípade v sebe Konkláve nesie hlboký odkaz pre cirkev i širokú verejnosť.
"Boh neopúšťa svoje stvorenia ani na minútu, všetko je zrátané, zvážené, sledované, nič nie je zadarmo. Ľudia potrebujú veriť v toto už od najstarších čias, odkedy ich desili hromy a blesky, ktoré si predstavovali ako prejav otca Dia. A tak je to i v časoch internetu a concordu, v časoch atómovej vojny a antibiotík. Neprestajne cítiť tú mocnú societu vzájomnej pomoci, ktorú reprezentujú cirkvi, všetky zjednotené v rovnakom súcite s človekom, čo nevie dospieť a neodváži sa pozrieť do tváre Ničoho, z ktorého je stvorený....Túto potrebu napĺňa aj dalajláma, aj imám izmaelitov, aj moskovský či konstantinopolský patriarcha, aj toľkí moslimskí ajatolláhovia. Každý koná to svoje, aby ubezpečil človeka, že nie je sám a že jeho utrpenie, nešťastie, staroba a napokon i smrť majú jasný zmysel, pretože Niekomu ležia na srdci."

Konkláve je piatym románom Roberta Pazziho, taliana narodeného v roku 1946, ktorý aj v tomto diele využíva fantáziu, alegóriu, symboliku a nevyhýba sa ani groteske. Románopisec a básnik skutočnosť kombinuje s fikciu na zvýraznenie opisovaného a núti tak čitateľa k zamysleniu so zdvihnutým obočím. V dobe, kedy nadobúdame pocit, že nás už nič nemôže prekvapiť, je práve toto prínosom, ktorý má v sebe silu donútiť nás nezaspať s pocitom vševedúcna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Architekt: Nikde som nezažil to, čo na Námestí slobody

Socializmus na Námestí slobody architektovi neprekáža, dôležitá je funkčnosť.

ŠPORT

Pálffy kritizoval Lintnera, ten okamžite reagoval

Ďalší spor v slovenskom hokeji?


Už ste čítali?