Konštatovanie, že hladný kôň lepšie ťahá som po prvý krát počula od jedného zamestnávateľa. Nebol môj. Každopádne mávam po takýchto vyhláseniach či dňoch nutkanie obuť si dobré topánky, napiecť si buchiet to batohu a vybrať sa na ďalekú cestu. Na jej konci by bol možno lepší život, širší rozhľad či koniec sveta. Tam by som zahodila svoj problém ako N!xau svoju fľašu alebo zložila kosti. V tejto chvíli na tom nezáleží. Jednoducho by som ušla.
Kedysi dávno to šlo aj tu. A dnes?
Čo všetko je treba dnes obetovať tomu aby sme prežili?
Už od škôlky nás pripravujú na systém. Potom príde škola a neskôr zamestnanie. Povinné poistenie, odvody, dane a tlačivá.
Chceš sa navečer dovolať kamošom a nemáš pár tisíc na mobil? Nevadí. Žiaden problém. Stačí zmluva a telefonovať môžeš hneď.
Chceš si užívať víkendy a peši je všade ďaleko? Veď je to jednoduché. Stačí si vybaviť leasing a máš auto aké chceš. Nové, ojazdené, červené, modré, japonské či vyrobené u nás. Zaplatíš poistku a môžeš ísť kam chceš.
Chceš bývať sám a mať svoju slobodu? Aj to sa dá. Vyberieš si banku a vybeháš nejaké papiere. Potom už len vybaviť spotrebný úver na nábytok a zariadenie. V lete môžeš skočiť na dovolenku, či pred Vianocami za požičané nakúpiť darčeky. Dnes sa dá všetko.
Skutočne takmer bez výnimky. Dá sa s tým však aj slobodne žiť? Peniaze sú vraj sloboda. Je ale slobodná cesta k nim? Ja ju nepoznám. Viem iba, že by som občas chcela slobodne prejaviť svoju vôľu či názor, ale nemôžem napriek tomu, že sa moje vnútro búri. Pretože prácu potrebujem aj zajtra. Aby som mohla zaplatiť vodu, elektrinu, strechu nad hlavou, telefón...aby sme neboli hladní, špinaví a mohli existovať. Pretože bez toho sa žiť nedá.