Bývame pri ZDŠ-ke a každé ráno kráčam do prácev protismere všetkým deťom s aktovkami, rodičom a tiež učiteľom. Stretávame sazoči-voči. Pozdravím.
Prvý býva dejepisár. Pyšne zdvihne hlavu, abymi dal najavo, že je lepší ako ja. To preto, že môj syn s ním prišiel dokonfliktu. Nikdy sa nezamyslel nad tým, či chyba nebola aj na jeho strane. Vkostole počúva iba na pol ucha – inak by vedel, že pýcha je hriech.
Za ním nasleduje mladá matematikárka. Čo natom, že sa poznáme ešte z čias keď predávala v galantérii. Občas kráča skolegyňou, ktorá tiež neodzraví. Veď rodičov je mnoho a ona iba jedna... taknačo. Vtedy zvyčajne nastáva okamih kedy si poviem, že ďalšieho už nepozdravím.A tak sklopím oči k zemi a hanbím sa ako pes. Nakoniec predsa aspoň kývnemhlavou. Nič.
Ešte dobre, že poslední chodí informatik sozástupkyňou. Slušne si poprajeme dobré ráno a ja im ho skutočne prajem. A nielen ráno. Prajem im príjemný celý deň. Aby boli dobre naladení, milí a abysvoju dobrú náladu prenášali na deti, ktoré sú ako barometre. Keby som mohla,možno by som im povedala aj niečo ešte veselšie a príjemnejšie. Nech sú akoslniečko čo rozjasní celú zborovňu, potom každú triedu a večer, keď sa rodičiavrátia z práce aj kuchyne všetkých bytov. Pretože ak sa nebudeme na seba mračiťpôjdu všetky veci lepšie.
A teraz sa usmejte, pretože ja Vámprostredníctvom môjho blogu prajem pekný deň – po dlhej dobe a zo srdca.
