Joanne Harrisová: Päť štvrtín pomaranča

Autor: Milena Veresová | 5.2.2015 o 7:00 | Karma článku: 3,47 | Prečítané:  408x

Framboise sa po rokoch vracia do rodného domu v malej dedinke, kam patrí. Teraz je vdova Francoise Simonová a napriek tomu, že sa v mnohých veciach podobá na matku, nechce aby ju niekto spájal s Dartigenovcami. S udalosťami, ktoré vymazali meno jej otca z pamätníka obetí vojny a poznačili jej matku nezmazateľnou škvrnou vrahyne. Ničoho sa nebojí viac ako tieňov minulosti, ktoré navždy zmenili jej detstvo. Vojna priniesla do dedinky nešťastie, obavy, smrť... a Thomasa Leibnitza. 

 Je druhá svetová vojna. Vníma to každá rodina. Chýbajú otcovia, synovia, potraviny a všade vládne ostražitosť. Aj Dartigenovci prišli o hlavu rodiny a zabezpečiť živobytie je ťažké. Vojna je každodenná realita, ale deväťročná Framboise to až tak veľmi nevníma.

„Lenže v Les Laveuses to bolo iné. Čítali sme v novinách o nacistických táboroch smrti, ale v mojej mysli sa akosi spojili so smrtiacim lúčom z Vojny svetov. Hitler sa ponášal na Charlieho Chaplina z Reinettiných obrázkových časopisov, skutočnosť sa miešala s legendami, klebetami, románmi a rozhlasovými správami, až z toho vznikol akýsi seriál o hrdinských bojovníkoch z Marsu a nočných bojovníkoch na Rýne, o prakoch a popravčích čatách, o najnovšej nemeckej ponorke a Nautile kapitána Nema.“

V to leto chce Framboise hlavne chytiť rybu. Nie hocijakú - obrovskú šťuku prezývanú Stará mater. Legenda hovorí, že kto ju chytí, tomu splní želanie. Ale zahliadnuť ju pod vodou prináša nešťastie a smrť.
Starší súrodenci pomaly odrastajú a ona ostáva na dobrodružstvá sama, či s priateľom Paulom, ktorý je považovaný za hlupáčika. Neznáša matku, ktorá trpí častými bolesťami hlavy a dievčaťu sa zdá, že je uzavretá a nemilujúca suchárka.
Životaschopná a odhodlaná Boise túži po láske a slobode. Už nechce byť to malé osamelé dievča neustále bojujúce o pozornosť.

To všetko príde s Thomasom.
Mladý nemecký vojak jej dáva pocit vynimočnosti. Chodí za ňou, Reine a Cassisom a nosí im za informácie drobné darčeky. Boise dostane dokonca udicu, čo je vo vojnových časoch takmer zázrak. Ale najcennejšia je pre ňu Thomasova schopnosť počúvať, zžiť sa s ňou a spolu zabúdať na to, že niekde o pár kilometrov ďalej zúri vojna. Kradnú si chvíle šťastia a každý z nich si ich ukladá. Pre stále detské srdiečko malého dievčatka je to najdôležitejšie. Viac ako chytiť Starú mater a zlomiť kliatbu.

„Boli sme diví, presne ako povedala matka, a najprv nás bolo treba skrotiť. Thomas to musel vedieť od samého začiatku, keď si spomeniem, ako si nás získaval, jedného po druhom, a v každom z nás sa mu podarilo vzbudiť dojem, že je výnimočný... Ešte aj dnes, nech mi Boh pomáha, tomu takmer verím. Ešte aj dnes.“

Po vyše päťdesiatich rokoch prišiel čas otvoriť batôžok spomienok. Framboise kúpila od brata Cassisa vyhorený dom s farmou, odkiaľ pred koncom vojny museli odísť, a vracia sa späť aj so zošitom receptov a poznámok, ktoré zdedila po matke. Na jeho stránkach hľadá samu seba a jej pohľad sa postupne mení.
Uvedomuje si vlastnú podobu s mamou, ktorá ju rokmi dostihla, i to, že vlastne robili v živote rovnaké chyby. Zistí, že rodičia mali tajný jazyk a že láska je niekedy niečo úplne iné, než si predstavujeme v deviatich rokoch. Že ubližovať je ľahké a odpúšťať také zložité. A tiež to, že minulosti nemôžeme ujsť, ale môžeme a s ňou vyrovnať a krivda od blízkych bolí omnoho viac.
Príbeh malej a veľkej Framboise, ktorá rovnako ako matka pomenovala svoje deti po ovocí, je bohatý. Ako vône jedla a rieky, ktoré sa nesú románom o smútku a zrade, ale aj nádeji a odpúšťaní.

Kniha Joanne Harrisovej je venovaná hlavne rodinným vzťahom. Aj v Čokoláde sa objavil komplikovaný vzťah k matke, tu je však omnoho prítomnejší. Okrem iného hovorí, že vplyvu matiek sa dcéry vyhnú iba veľmi ťažko. Poznačené materstvom sa vždy s narodením detí vraciame ku koreňom.
Spoločnou črtou s Čokoládou je aj malá komunita, ktorá je priestorom pre výrazné charaktery, a umožňuje dať každej postave farbu a hĺbku. Tento román by bol tiež úžasným námetom na scenár a ak sa na to niekto odhodlá, určite si pozriem aj film. Priam vidím pomaly plynúcu hladinu rieky, ktorá v hĺbke skrýva divoké a silné prúdy.


 


Joanne Harrisová: Päť štvrtín pomaranča, IKAR 2002

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?