Po smrti mamičky a odchode brata na frontu sa situácia stále zhoršovala. Gerta musela nahradiť otcovi všetky straty – matku, ktorú viac nemohol týrať a ponižovať, a tiež syna, ktorý tu nebol ako zdroj sebavedomia a pýchy. Všetko padalo na Gertu, teraz už mladú ženu s dieťaťom, a vyslobodenie v podobe konca vojny neprišlo.
Sprvoti myslela, že povojnová nenávisť voči Nemcom sa jej netýka. Ona je predsa Češka celým svojím srdcom. Chodila až do vojny do českej školy a nikdy nikomu neublížila. Ale znova sa mýlila. Keď prišlo na lámanie chleba, nestačila žiadna obeta. Námestie sa plnilo vyhnancami a Gerte nič iné neostalo. Nemala strechu nad hlavou.
Tu sa začína príbeh o vyhnaní Gerty Schnirch. V noci z 30. na 31. mája 1945 sa brnenskí Nemci zhromaždili na námestí a vydali sa na pochod, občas nazývaný aj pochodom smrti. Ženy, deti aj starci, vinní svojim pôvodom, kráčali na ceste vyhnanstva, ktorá sa pre mnohých z nich skončila už v Pohořeliciach. Tí, čo prežili, kráčali ďalej, do miest kde ich nik nevítal. Šťastnejší mali kdesi vo svete príbuzných a tí ostatní sa stali prišelcami.
Gerta a pár mladých žien ostalo v Pernej pomáhať gazdom na poliach. Pretože jesť sa musí. Ani v tom období to nemala ľahké, ale pokúšala sa nájsť tie lepšie stránky života. U starej Zipfelky bolo viac žien i detí a sedliačka bola dobrá žena. Snažila sa im uľahčiť a pomôcť. Každá z nich snívala o budúcnosti pre seba a pre svoje deti. Aj v Gerte stále žila nádej, že sa vráti do Brna. Ale najviac zo všetkého chcela vrátiť čas.
"Tak proč ji to tak táhne do Brna, když ani neví, kam nebo za kým by šla? Gertě se zalili oči slzami. Podívala se sama na sebe, na svoje ruce se svraštelou kůží, na hubené nohy v těžkých botách, ve kterých před půl rokem přišla. Teď není nikým, jen tělem uprostřed cizoty. Není nikým, jen tu pracuje, dokud jí to dovolí."
Nechcem predbiehať a ani prezrádzať ako sa bude Gertin život uberať ďalej. Môžem ale povedať, že príbeh nestratí nič na tempe ani zaujímavosti, aby nás nakoniec priviedol až do čias po nežnej revolúcii. Chvíľami skáče rýchlymi skokmi a potom zase ide deň po dni, aby nám neunikol žiaden dôležitý detail.
Vyhnání Gerty Schnirch je prvým románom Kateřiny Tučkovej. Druhým boli Žítkovské bohyně, ktoré ma zaujali, priviedli k tejto mladej autorke i jej literárnemu debutu.
Aj vo svojom mladom veku vie dať príbehom hĺbku. Zaoberá sa ľudským dobrom i zlom, ktoré sú v časoch ohrozenia výraznejšie. Odsudzuje kolektívnu vinu, ktorá urobila z Nemcov po vojne nepriateľov a mnohých Čechov vyzvihla, bez ohľadu na ich skutočné správanie či postoje. Nikoho nešetrí a už vôbec svojich krajanov.
Odsun Nemcov z Brna v jej románe je spracovaný literárne - napriek štúdiu rôznych historických prameňov, ktoré autorka naštudovala. V literatúre je to dovolené a české dejiny sa s touto históriou vyrovnávajú ťažko. Odsun nie je riadne zdokumentovaný a o číslach sa podnes iba špekuluje. Napriek tomu som počas čítania nemala pocit, že autorka preháňa či hyperbolizuje. Iba hovorí, že aj takéto boli osudy ľudí po vojne.
„Historie nám dá zapravdu, říkal. No tak na to si Gerta počká, komu dá historie zapravdu. Pokud to ten naiva neví, tak historie dává obvykle zapravdu vítězům … Gerta ví jak to dopadne. Jako to dopadlo tehdy. Všichni budou mít plnou hubu keců a pak se rychle přizpůsobí novým pánům. A budou papežštější než papež, hrdinové s holubičí povahou.“
Vyhnání Gerty Schnirch získalo cenu čitateľov v Magnesia Litera 2010 a nominácie na tri ďalšie domáce ocenenia. V Mníchove mu udelili cenu Sudetodonemeckého Landsmannschaftu.
Napriek tomu, že na podobné témy bolo napísaných a nakrútených množstvo príbehov, som presvedčená, že aj tento si zaslúži pozornosť.