Ondrej Štefánik: Bezprsté mesto

Autor: Milena Veresová | 4.1.2013 o 8:00 | (upravené 4.2.2015 o 19:40) Karma článku: 4,98 | Prečítané:  744x

Bezprsté mesto mi niečím pripomenulo Murakamiho Kafku. Iba Edo nie je sám, ale medzi všetkými. Mesto potrebuje pre svoj život ako ryba vodu. Je vlastne symbiontom Bratislavy, jej zosobnením. Potrebuje ju rovnako, ako vlastnú predstavu kvalitného jedla a osobnej slobody. Omnoho viac ako ľudí s bežnými očakávaniami a plánom na najbližších pár mesiacov, nebodaj dokonca rokov. Predvedčený o tom, že sa dokáže zaobísť bez čohokoľvek, ak ostanú otvorené jeho obľúbené alebo ešte neobjavené putiky a on si v nich môže užiť svoj status obchodníka s nehnuteľnosťou.

"Edo otvoril oči, pozrel na hodiny a dostal strach z množstva času, ktorý musí do konca dňa vyplniť bytím."
Jeho koncept dopĺňa Pauli, drsný chlapec z podsvetia. Vylepšuje príjem, ktorého základ tvorí prenájom bytu. Edo je za úplatu jeho romantickým chlapcom za zrkadlom. Tým, ktorého listy číta Pauliho žena, vždy keď si spomenie, že prachy a moc jej už nestačia a bez krku je vlastne aj macko - tak prečo by práve jej mafián nemohol byť plyšový.
"Ktovie, ako ho Boh myslel. Možno keby sa nejaký psychiater v Paulim povŕtal, objavil by v ňom niečo viac ako zištné prasa, niečo ako - Pauli je len obeťou aktuálnej morálnej mizérie."
Edo je naopak pevnosťou brániacou sa všetkými slabosťami tlakom sveta. Práve toho, ktorý od nás očakáva, že skončíme školu s dobrým prospechom, nájdeme si lukratívne zamestnanie, užijeme si pár divokých rokov. Potom nasleduje správne a slušné dievča, sobáš a dieťa, alebo hoci aj naopak. Spoločnosť je už predsa omnoho tolerantnejšia ako kedysi. Poskytuje nám voľnosť a čas - v presvedčení, že napokon nabehneme na očakávaný trend a my sa budeme snažiť zaopatriť si bývanie, auto, dovolenku a naplniť všetky výzvy.
"Edo bol presvedčený, že priemerného Európana robia človekom jeho výzvy. Kompletný zoznam výziev sa dá nájsť vo výkladoch, v autosalónoch, luxusných kuchynských štúdiách, časákoch, v televízii, na nete, na tanieri, na billboardoch, na kupónoch. Sú to výzvy, ktoré je klasický európsky zombík schopný poňať a zniesť. Lenže v poslednej dobe sa výzvy menia takou rýchlosťou, že človek ani nestíha vnímať, na čo všetko si to má vlastne požičať."
Po meste sa pohybuje vrah, ktorý zabíja obete bez zjavných súvislostí. Spočiatku sa zdá, že sa to Eda vlastne netýka. Potom však zomrie čašníčka, ktorá vydržala v Edovej obľúbenej putike iba jeden deň. Zmizne aj Edov najnovší objav Maličká. Zrazu sa začnú objavovať aj ďalšie spojitosti a nové vraždy. Edo začína byť podozrivý. Všetko to skomplikuje ešte aj príchod pána Návštevu, husy a zvláštneho poverenia vypátrať vraha. Edova rola v príbehu sa mení - stáva sa štvancom. Do jeho života vstupuje nový spojenec - novinár Peter.
"Peter sedel na lavičke na samom kraji skutočnosti a skúšal ľahnúť popolom ako krajina, v ktorej si už ľudia nemajú čo povedať... Za lavičkou začínalo zúfalstvo. Bol presvedčený, že ak vstane a urobí jeden-dva kroky skončí niekde v chladnej tundre. Istejšie bolo vysedávať na hranici medzi skutočným a virtuálnym, v simulácii akej-takej pohody..."

Okrem Petra sa stretneme v románe aj s mnohými inými postavami, ktoré sú rovnako podivuhodné a vlastne všedné. To preto, že všetko už tak trochu zovšednelo. V realite črtajúcej sa medzi večernými správami, rannými titulkami a reklamami sekajúcimi televíznu produkciu balansujúcu na hrane pozerateľnosti pre všetkých, ktorí sa usilujú zachovať kontakt s realitou, je ťažko rozpoznať absurditu. Nemôžem si nespomenúť na otázku majora Terazkyho. Ale dnes je taký koncept - a ako vraví Pauli, koncept treba dodržať. Je to otázka rešpektu.
Mohla by som sa rozpisovať o množstve ďalších ľudí, ktorí v ničom nezaostávajú v pestrosti za už spomenutými. Lístočkár, Magor, Maličká, ale ani Fúzatý a ďalší nie sú iba vedľajšími postavami na vykreslenie hlavného hrdinu. Sú plnohodnotnými obyvateľmi mesta, jeho súčasťou a ďalším kúskom skladačky, ktorá dotvára autorovu predstavu o dnešnej Bratislave. Je to organizmus, ktorý žije a dýcha. I keď sa Edovi zdá, že v poslednej dobe sa mesto snaží skončiť to.
"Ďalšia podoba mesta predčí aj samovražednú veľrybu. Je to mesto ako bezobsažná kulisa. Miesto, kde človek môže plakať v parku, vliecť sa bez elánu dlhými chodníkmi, vojsť do obchodu a netešiť sa zo širokého sortimentu jogurtov. Človek je nevyhnutne rozbitý v priestore, v zmesi kulís, medzi ktorými žije chaos. ... Vnímal mesto ako vyprázdnený priestor, veľkú nudnú nádobu pre zmätené duše."

Keď som na Bibliotéke stretla Jožka Kariku a šla nakrútiť jeho rozhovor s Ondrejom Štefánikom, netušila som, že to bude osudové stretnutie. Zaujalo ma Ondrejovo rozprávanie o knihe a tiež obálka. Dnes je Bezprsté mesto pre mňa knihou roku 2012. Je úžasná svojím jazykom, podaním i obsahom. Nie len pre príbeh, ale práve pre pridanú hodnotu. Životné pravdy, pohľady a filozofie z nej netrčia ako navoňané a vyčančané idey, ktoré sú dnes také moderné a v širokej ponuke. Útočia na nás z kníhkupectiev, ozdobené známymi menami s patentom na správny svetonázor a optimistický postoj. Nie - Ondrej ich ponúka iba akoby mimochodom. Mierne naznačuje, že sú vlastne možno aj trochu dekadentné, tak ako tí, ktorí ich prezentujú. Dáva nám na výber.
Zamilovala som sa do tejto knihy, plnej humoru, ktorý nie je prvoplánový a smiechu, ktorý zo mňa vybublával. Napriek tomu, že román hovorí vlastne o beznádejnosti smerovania nás všetkých. Tým, ktorí si myslia, že sú mimo, by som zdôraznila, že postavy románu neberú drogy a nie sú to ani jednoznační asociálovia. Nihilizmus je medzi nami a zatvorením očí nezmizne - iba ho nebudeme vidieť.
Dúfam, že to nie je Ondrejova posledná kniha. Veľmi pekne mu ďakujem za to, že mi daroval túto a čestne vyhlasujem, že tú nasledujúcu si kúpim. Ďakujem!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?