Roberto Pazzi: Konkláve

Autor: Milena Veresová | 30.5.2012 o 19:00 | (upravené 31.5.2012 o 19:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  227x

Keď umrie pápež, je čas na dôstojnú rozlúčku a tajuplnú voľbu nového. Pre svet nastáva obdobie očakávania, pre kardinálov je to "hra za oponou, vedená s celým výstrojom tlakov a porážok, víťazstiev a kompromisov, až kým sa svetu nepredstaví biela postava, na ktorú možno klásť požiadavky ako na otca, prostredníka medzi Bohom a človekom, bez ktorého sa ešte obrovská väčšina ľudstva nevie zaobísť." Týmito slovami opísal konkláve Roberto Pazzi vo svojej knihe o voľbe nového pápeža. Ponúka nám jednu z imaginárnych možností ako to môže vyzerať za múrmi Vatikánu, poznačenú magickým realizmom. Fantazijné prvky však dielu neuberajú nič z autenticity vnútorného života kardinálov a suity ľudí okolo.

Osoba pápeža prestavuje pre veriacich spojenie medzi božským a ľudským. Aj preto je voľba nového Petra mimoriadne dôležitá pre ďalšie fungovanie cirkvi. Skala musí byť pevná a v osobe pápeža sa musí stretávať dôveryhodnosť s akceptovateľnosťou, láskavosť s neústupčivosťou a dogmatizmus s prispôsobiteľnosťou. Mal by si vedieť získať lásku i rešpekt širokého spektra katolíkov i nekatolíkov a nesmie stratiť kontakt so svetom dobra. Nájsť takého v zhromaždení kardinálov a dohodnúť sa na jednom mene nie je jednoduché a vstupných prvkov je neuveriteľné množstvo. Román Konkláve ponúka pohľad na mnohé z nich a zároveň zobrazuje vo zvýraznenej forme nevyhnutnosť neustáleho boja medzi dobrom a zlom. Božie vnuknutie, ktoré má ovplyvniť kardinálov aby nepochybili, je očakávané a žiadúce.

Autor sa nevyhýba aspektu ľudskosti, ktorú v sebe majú nepochybne aj predstavitelia cirkvi a ktorá sa tak často stáva terčom kritiky. Časy, keď postavenie cirkvi samo eliminovalo kritiku jej predstaviteľov a informácie sa šírili iba pomaly a potichu, sú preč a inkvizícia už dávno nie je strašiakom. Dnes je už iba omylom, tak ako mnohé iné ľudské zlyhania zahalené sutanou. Čo kedysi bolo dôvodom pútí a odriekania si dnes môžeme pozrieť v televízii ako divadelné predstavenie. Navoňané a príťažlivé, avšak už bez všeobecného puncu životnej dôležitosti.
A tak môžeme v románe sledovať, ako sa kardináli skrývajú za banálne výhovorky ako deti, alebo vyjednávajú ako politici. Trpia chorobami, morí ich odlúčenosť a iba ťažko sa vyrovnávajú s ranami zla, s ktorými sa musia vysporiadať sami, bez božieho zásahu - iba preto, aby dospeli ku správnemu rozhodnutiu. Nevyhneme sa ani zmienkam o sexualite a jej úchylkach či pocitom dôležitosti a nenahraditeľnosti, ktoré tak často sprevádzajú funkcie a pečiatky.
Neviem, či majú zdôrazniť človečenstvo vo všetkým podobách, ktoré je mnohokrát tak ľahko ospravedlniteľné - napokon, stačí si len predstaviť, že my sami sme iba ľudia, alebo sa jedná iba o zdôraznenie toho, že i kardináli po odchode do sakristie odkladajú masku vševedúcnosti, ktorú ešte i dnes tak často nájdeme v kostoloch a spovedelniciach. V každom prípade v sebe Konkláve nesie hlboký odkaz pre cirkev i širokú verejnosť.
"Boh neopúšťa svoje stvorenia ani na minútu, všetko je zrátané, zvážené, sledované, nič nie je zadarmo. Ľudia potrebujú veriť v toto už od najstarších čias, odkedy ich desili hromy a blesky, ktoré si predstavovali ako prejav otca Dia. A tak je to i v časoch internetu a concordu, v časoch atómovej vojny a antibiotík. Neprestajne cítiť tú mocnú societu vzájomnej pomoci, ktorú reprezentujú cirkvi, všetky zjednotené v rovnakom súcite s človekom, čo nevie dospieť a neodváži sa pozrieť do tváre Ničoho, z ktorého je stvorený....Túto potrebu napĺňa aj dalajláma, aj imám izmaelitov, aj moskovský či konstantinopolský patriarcha, aj toľkí moslimskí ajatolláhovia. Každý koná to svoje, aby ubezpečil človeka, že nie je sám a že jeho utrpenie, nešťastie, staroba a napokon i smrť majú jasný zmysel, pretože Niekomu ležia na srdci."

Konkláve je piatym románom Roberta Pazziho, taliana narodeného v roku 1946, ktorý aj v tomto diele využíva fantáziu, alegóriu, symboliku a nevyhýba sa ani groteske. Románopisec a básnik skutočnosť kombinuje s fikciu na zvýraznenie opisovaného a núti tak čitateľa k zamysleniu so zdvihnutým obočím. V dobe, kedy nadobúdame pocit, že nás už nič nemôže prekvapiť, je práve toto prínosom, ktorý má v sebe silu donútiť nás nezaspať s pocitom vševedúcna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?