Daniel Pennac: Pes Paličák

Autor: Milena Veresová | 4.10.2011 o 8:00 | Karma článku: 7,56 | Prečítané:  845x

Keď sa Pes narodil, všetko šťastie i nešťastie stálo tesne vedľa kýbľa s ľadovou vodou. Jeho majiteľ zrátal výkaz ziskov a strát, rozhodol sa, že Pes je škaredý a hodil ho cez palubu. Šťastie si povedalo, že je škoda nechať ho skapať a smola sa rozhodla, že práve na jeho päty sa prilepí. A tak sa pes prebral na skládke u starostlivej Čiernej Tlamy. To ona ho naučila všetko, čo má správny pes vedieť, čoho sa držať, aby prežil a čomu sa vyhnúť. Živila v ňom nádej, že jeden deň môže nájsť pána, ktorý ho bude mať rád a poskytne mu láskavý domov.

A Pes sa jej nikdy nevzdal – keď ju zabila chladnička vydal sa na cestu za šťastím. Celé dlhé putovanie veril, že nájde svoje miesto pod slnkom. Dúfal, že ani jeden z toho obrovského množstva kilometrov nie je zbytočný a že všetky číhajúce nebezpečenstvá musí prežiť. Lebo na konci ho čaká niečo lepšie. Aj preto vždy dokázal zdvihnúť hlavu a ísť – pretože niekedy treba zhltnúť slzy a smútok za tými, ktorým to nevyšlo – aby sa to podarilo aspoň jednému. Inak by psí život nemal zmysel.

Smutný a zároveň zábavný príbeh o tvrdohlavom psovi, ktorý sa rozhodol, že nájde svoje šťastie. Autor sa prostredníctvom Psa díva, akí sme a karikuje nás. Nie je voči nám láskavý a nesnaží sa nás ani pochopiť. Neospravedlňuje naše konanie, ale ani nás nehádže do jedného vreca.
V každom je skládka minulých skúseností – v psovi i v človeku. V mnohom sme si podobní.

Napriek tomu si myslím, že autor sa nesnažil vyvolať v čitateľovi výčitku. Nekritizuje tých, čo nemajú vzťah k zvieratám. Snaží sa nás všetkých pobaviť.

Mám doma dva psy a zosobňovala som sa s tým lepším. Nie vždy sa to však dá. Držala som psovi palce. Prežívala som s ním každý úspech aj každú smolu, škvŕkalo mi v bruchu, keď bol hladný a snáď ma aj tlapky boleli. Chcela som ho poškriabať za uchom a uložiť na vankúš. Pretože som psičkár.

Niekto kto je k nim ľahostajný, či dokonca psy nemá rád by to bral inak. Možno by chcel Psa vylátať metlou a vyhnať z mesta. Pri niektorých jeho výčinoch by mal nervy na plafóne a penu na ústach. Isto by ho nezlomila prechádzka cintorínom domácich maznáčikov a chápal by konanie Pižmoňa a Štipľavky. Ale isto by sa nevyhol emóciám rovnako, ako smiechu.

Pretože to je hlavným prínosom Pennacovej knižky. Je plná zábavy pre malých aj veľkých. Robí to s francúzskou nonšalantnosťou a vytríbeným vkusom. Zavedie vás do psieho sveta, kde prežijete hromadu dobrodružstiev. Pretože v tejto knižke obzvlášť platí, že aj ten Pes je len človek.

Kniha má krásnu úpravu, ako je u Baobabu zvykom. Číta sa hladko a príjemne. Je ako deka na dušu. Hrejivo a nežne sa dotkla môjho srdca. Tak, aby som ju neodkladala ďaleko.

„Nejsem odborník na psy. Jenom jejich přítel. Možná jsem sám tak trochu pes. Narodil jsem se ve stejný den jako můj první pes. Potom jsme vyrůstali spolu. Ale on zestárl dřív než já.  V jedenácti letech to byt revmatický stařec a měl za sebou fůru zkušeností. Jáj sem byl jěště bláznivý psík. Když zemřel, plakal jsem. A hodně." .... „ To je asi tak všechno, co jsem měl na srdci. Ale přece jenom ještě pár posledních slov: když se rozhodujeme pro život se psem, je to na celý život. Pes se neopouští. Nikdy. Vezměte si to k srdci dřív, než si nějakého osvojíte." (slovo autora)

 

Daniel Pennac: Pes Paličák; Baobab 2011

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?